SKLADANIE NANOVO
Možno cítiš, že sa ti rozpadajú krídla,
prach spomienok ťa ťahá k zemi...
Vzduch je tichý,
takmer počuť, ako padáš do seba.
V tom prachu sa niečo trbliece.
Zvyšok svetla,
ktoré nikdy nezhaslo.
Dotkneš sa ho prstami
a na chvíľu sa ti zdá,
že čas prestal plynúť.
Všetko je rozložené na drobné kúsky,
a predsa je v tom zvláštny pokoj.
Vietor sa pohne.
Nežne, ako keby vedel,
že ťa treba zdvihnúť pomaly.
Kúsky, ktoré si stratil,
ťa už neťažia.
Kúsky, ktoré zostali,
sa zrazu lesknú inak.
Možno to nie je koniec.
Možno je to len spomienka
na to, aké je to... byť celý.
Zatvor oči.
Cítiš?
Krídla máš stále.
... len sú tichšie,
ako si si pamätal.
Práve začínaš znovu lietať.