Niekedy duša volá po tichu,
siaha na hviezdy spadnuté z neba,
schúli sa do deky z oblohy a čaká na dotyk,
ktorý povie: dnes ty mňa, zajtra ja teba.
Som ticho v tme,
len plameň sviečky so mnou dýcha,
jemný strážca, čo vie,
že aj unavené srdce si zaslúži návrat.
Sedím v tichu, v ktorom sa liečia rany
a rodí nádej krehká ako svetlo,
no predsa silná, lebo vie rásť aj z tieňa.
A v tom tichu sa pripomína:
aj malé svetlo stačí,
aby si si spomenula,
že noc nie je koniec,
iba medzizastávka na ceste späť k sebe.
Tak dýcham spolu s plameňom
a v jeho teplom šepote počujem,
ako sa môj svet potichu vracia
na svoje miesto.