Národný onkologický ústav.
Co vám poviem. Ďalšie 3 týzdne za nami... a ďalšia liečba pred nami. Mám po odbere krvi. Na dvakrát. Ruku som nahrievala, ešte aj žilu tlačili, aby krv tiekla. Ale podarilo sa. Po odbere a pred kontrolou u doktora a liečbou ako vzdy do kaplnky.
Sadnem si a hovorím si: „Jaj, tu je dobre.“ Napadlo mi, že niečo napíšem na FB, ale dnes nič múdre. Šak mi je teplo. Vtom sa otvoria dvere. Vojde pán, taký svalnáč, holohlavý vzpierač. Kývnem jeho smerom hlavou, on nahlas pozdraví: „Pochválený buď Ježiš Kristus.“ Rozhliadne sa a povie: „Jaj, tu je dobre.“ ja na to: „Áno, okrem toho že je tu Pán Ježiš, je tu aj klíma.“ Príde ku mne, podá mi ruku, prisadne si. „Odkiaľ ste?“ spýta sa.
A začne sa rozhovor. Niečo poviem, on sa usmeje. Poviem niečo ďalšie a on si chytí hlavu do dlaní a takto to ide takmer hodinu a potom povie: „Ďakujem za vaše svedectvo.“ Napokon mi ukáže fotku. V kňazskom. Je pred vysviackou. Prišiel s mamou na kontrolu, má liecbu, ale odbehol sa pomodliť. "Keď som sem vošiel, pomyslel som si, že tu asi s niekým ste ako doprovod. To je zázrak, čo mi hovoríte. Ďakujem, som veľmi povzbudený. Toto mi tak dobre padlo. Idem to hneď aj mame povedať. Môžeme sa este krátko pomodliť? Vy, nechám si poradiť." Tak sme sa pomodlili a odišiel. Ostala som v prazdnej kaplnke a hovorím: "Ty si šéfinko, ako to vsetko riadiš."
Ja tu dnes sedím na onkológii. On stojí pred kňazstvom. A Boh zariadi, že sa stretneme na jednej lavičke v kaplnke. Aké zvláštne a krásne sú niektoré stretnutia. A teda, povzbudiť budúceho kňaza... to by mi dnes ráno pri odbere krvi naozaj nenapadlo.