Po xx rokoch maľovačka naživo...

"Najkrajšie ukončenie prázdnin." "Splnený sen." "...tá energia!" "Vždy som túžila namaľovať si tento obraz." "Toto som potrebovala." Aj takéto prívlastky mala naša včerajšia maľovačka naživo. Po 5 a po 3 rokoch. Zvažovala som, či sa do toho pustiť, iné je sedieť doma pri plátne pred kamerou len vo dvojici a iné všetko zabezpečiť, ponosiť, pripraviť, pol dňa byť na nohách, ukazovať, vysvetľovať, chodiť od človeku k človeku... ale nejak som cítila, že áno. A keďže sa už nepýtam, prečo áno, išla som do toho. Bola to maľovačka spojená s piknikom, kde každý niečo doniesol, spoločným časom ľudí, ktorí sa mnohí navzájom nepoznajú, mám s dcerami, synmi, dedkov s vnúčatmi, tých, čo chceli vypnúť, zhlboka sa nadýchnuť alebo jednoducho iba maľovať. Len tak, so mnou, bez pravidiel, s obyčajnou ľudskou radosťou a ľahkosťou. Už k večeru som si necítila kríže ani nohy, ale aspoň viem, že ich mám a som živá. Bolesť ma nemôže odradiť byť medzi vami a navzájom sa obohacovať. Lebo nielen ja som odovzdala niečo zo svojich darov vám, ale aj vy dávate tak veľa mne. Minimálne vodu na mlyn, chuť pokračovať a oveľa viac. Ďakujem. Veľké ďakujem aj všetkým, ktorí nám pomohli po akcii poodnášať stojany, stoličky a všetko, a vyzdvihujem môjho najlepšieho jedinomilovaného pána manžela, ktorý to pred akciou všetko manuálne riešil sám. Tiež vďaka saleziánom, ktorí nám poskytli priestor farskej záhrady Saleziánskeho diela na Trnávke - našom druhom domove.