Oplatí sa písať listy do Neba?
Možno je to len tichý šepot v noci, možno len krehká modlitba, ktorá sa stratí medzi hviezdami. Ale verím, že každý list, ktorý vyšlem, hoci len takto písaný, má svoj cieľ. Že niekde v tom nekonečnom priestore čaká odpoveď, hoci ju už nemusím počuť. Každý človek, ktorého som na ceste stretla, bol pre mňa svetlom. Každý nesie v sebe meno, ktoré Boh vyslovil s láskou. Verím, že teraz sú tam, kde láska nemá konca a kde všetky otázky miznú v tichom pokoji. V tom domove, kde ich duše vedia bez pochybnosti, že sú dokonale milované. Vždy sa ma ich odchod dotkne, tam v hlbinách. Cítim, ako sa niečo vo mne zachveje akoby sa na chvíľu zastavil čas. On sa aj zastaví, no vzápätí sa pohne ďalej. Stojím ako pútnik na odpočívadle a na diaľnici života to ďalej fičí. Deň strieda noc, rieky tečú, tráva rastie, deti sa tešia na rozprávky pred spaním a na spánok už až tak nie. A pred Vianocami píšu listy Ježiškovi. A ja píšem listy do Neba. Nie sú však len o smútku. Sú o nádeji. O tom, že láska nikdy nekončí a že každý odchod je len návratom domov. A tak dýcham. A plačem. A píšem. A verím, že všetko má svoj čas a svoje miesto v tom veľkom príbehu, ktorý nás všetkých spája.
A možno to je to, čo stačí. Vedieť, že naše slová a naše modlitby nie sú stratené, ale ako tiché listy do Neba si nájdu cestu. Že tam niekto načúva, že tam niekto čaká, pripravený prijať každé naše volanie a každú slzu. Lebo je napísané: „A bude skôr, ako zavolajú, ja odpoviem; kým ešte budú hovoriť, ja ich vyslyším.“ (Izaiáš 65,24) A tak dôverujem, že naše odkazy, naše túžby a naše slová, vyslovené aj nevyslovené, nachádzajú svoje miesto v Jeho srdci. Že tam, kde svetlo nikdy nezhasína, sú naše listy vypočuté a naše duše znova nájdu domov. A možno sa znova stretnú. A možno nie. My ešte len tušíme, čo oni už vedia. Že smrť je len zhasnutím lampy, keď začína deň.
P.s. Evi, Zuzi, Stanka, Peťa, Žanet, Peťa... a všetci tí, s ktorými som mala tú česť byť ku koncu tak trošku spojená... snívali ste a potom prišlo svitanie.
3.6.2025