News: predoperačnými som prešla, až by jeden povedal, že som zdravá, čo je pri mojej anamnéze zázrak. Ako povedal nejeden doktor: "Koľkokrát ste už skoro zomreli? Keby som nevedel, čo máte za sebou/keby som nečítal lekárske správy/keby som nevidel snímky... nepovedal by som, že vám niečo je." Ja občas žartovne, no vždy s pokorou odpoviem: "Ale veď mne nič nie je, to doktori hovoria, že je." A tak si tu my žijeme medzi diagnózami, ktoré vyzerajú ako výňatky z učebnice patológie, a životom, ktorý sa, napriek všetkému, stále rozhoduje, že stojí za to. Takže platí napísané, v nedeľu poobede ma prijímajú na oddelenie maxilofaciálnej chirurgie na Heydučku (zubná časť, 4. poschodie). Operácia bude v utorok 20. 5. Tak ak sa vám zrazu zjemní signál v okolí, to len anjeli zasahujú... Teraz pomaličky rozmýšľam, čo tam budem vlastne robiť, a teda aj, čo si zbalím. Veľké rozhodnutia sa dejú: Koľko ponožiek? Koľko nádeje? A budem za ale že úplne divnú, keď si vezmem Scrabble? Lebo úprimne, neplánujem ležať v posteli viac než bude nevyhnutné. A keď už budem chodiť ako zbitý boxer, nech mám s čím trénovať mozog. Stolík na chodbe to vydrží a ja si zahrám aj sama... sama proti realite, proti štatistikám, ale vždy s vierou. A áno, aj omša, to bude príjemné, každý deň o 15:00. Jasné, ze musí stav dovoliť. Lebo ak je niečo, čo ma drží pri zmysloch viac než humor, je to modlitba, čo je teda u mňa 24/7 aj bez kaplnky ale predsa len, tam je to stretnutie aj v eucharistii, a teda živé. Dotykové.
No a teda, co budem? Písať, čítať, štrikovať, pripravovať témy pre snúbencov... alebo si vymýšľať, ako ešte viac otravovať personál bez straty sympatií.
Nedávno mi niekto povedal, že čo hovorím, mi asi skôr uveria tí, čo ma reálne poznajú, lebo vedia, ako žijem a vidia ma a cítia realitu. Ale že tí ostatní si asi hovoria, že to je klišé a že jeden obyčajný človek toto nemôže dávať a ešte s takým nadhľadom. Že to nemôze byť skutočné a môže to byť len vo filme, ale nie v živote. Tak tu, teraz, úplne autentická a najskutočnejšia, ako človek môže byť, prehlasujem, že čo vidíš, čítaš, počuješ, som ja. Skutočná ja. Ja duša, ktorá sa učí, ktorá padá a vstáva, ktorá sa rozpadáva a lepí, ktorá je bez nánosov, obyčajná, jednoduchá, plná radosti, poznania a darov, sprevádzajúca, v službe, s láskou, v láske a pre lásku, milovaná a milujúca. Som kto som. V plnosti života teraz aj vo večnosti. Nie som obeť ani hráč. Som kto som a to je dosť. A nech je život akýkoľvek, vždy stojí za to ho žiť. Je to dar. Aj keď je niekedy zabalený v celofáne bolesti, podpísaný onkológom, neurológom či chirurgom a prelepený leukoplastom. Ale dar to je. Bohu vďaka zaň. Za ten môj aj za ten váš.