Ahojte, priatelia v krajine so zltym nebom. Povodne som na tomto profile nemala ten zamer, ale kedze ste vsimavi, pisete mi. Len v skratke: Ano, vratilo sa to. Ale neupadam na duchu, naopak. Mam pred sebou narocnejsie obdobie, uz aj prvu chemoterapiu, ktore, ak Panboh da, ustojim. Kurzy nateraz samozrejme zrusene, malovat budem a venovat sa drobnostkam tiez. Ale dost bolo o mne. Pretoze v tychto dnoch sme v tom spolu.
Vacsinou je to individualna sracka. Zasiahne Ta sip zhora, aby si sa spamatal. Poucil. Naucil. Priznal. Zistil. Pochopil. Prijal. Odpustil. Poziadal o odpustenie. Dostal sancu. Dal sancu. Malokedy sa to tyka masy, nech je akakolvek empaticka. Tentokrat je to kolektivna sracka. Pretoze sa to netyka iba mna, mojej rodiny a priatelov, tyka sa to aj rodin mojich priatelov a priatelov mojich priatelov, tyka sa to uplne kazdeho bez rozdielu. Sip zhora. A je jedno, odkial prisiel. Prisiel. A zasiahol celu Zem. Bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, vierovyznania, narodnosti, politickej prislusnosti, sexualnej orientacie, zivotneho stylu. Zasiahol nas vsetkych, pretoze sme JEDNO. A sme v tom spolu. Aby sme sa spamatali, poucili, naucili, priznali, zistili, pochopli, prijali, odpustili, poziadali o odpustenie, dostali sancu, dali sancu. Doma. Tam, kde sa citime dobre. Tam, je je bezpecne. Tam. V tichu. Spokojny s tym, koho vidim a s tym, co mam v chladnicke, spajze, skrinke s drogeriou, satniku. Som clovek, tvor kontaktny, a preto som rad a vdacny za to, co mam tu a teraz. Co potrebujem? Rano sa zobudit a byt za to vdacny. A ked sa zobudim vo vlastnej posteli, som vdacny aj za nu. Byt vdacny za cisty vzduch v plucach, za to, ze sa viem dostat na zachod a nieco zo mna ide von, za chlieb s medvedim cesnakom, ktory mi doniesli z lesa moj syn a moj otec, za pohar vody od mojho manzela, za hry, ktore spolu hravame, za moznost nieco naucit svoje dieta, za knihu, ktoru si mozem precitat, za pyzamo, v ktorom mozem prelezat cely den, za sms, spravy a telefonaty od tych, ktorym zalezi. Za usmev, ktory si pestujem a objatie, ktore si chranim na cas, kedy ho budem moct opat rozdat blizkym aj tam za nasim plotom. A ze ich nebude malo! A budem sa modlit, aby som ich rozdala vsetky. Kazde taketo uvedomenie si prinasa straty a bolest. Zial, potrebovali sme kolektivny preplesk a sracku, na ktorej probiotika sa skladame. Zial, ked pozerame do zeme, nevidime na nebo. Zial. Iba cez bolest my ludia pochopime svetlo, ktore v sebe kazdy z nas ma, ale uchopime ho az vtedy, ked sme v temnote.
Zelam, do jedneho vam, vasim rodinam a priatelom, rodinam rodin a priatelom priatelov, rodinam priatelov a priatelom rodin, co najviac toho svetla. Lebo... ako som napisala do knihy... lebo dovtedy, kym bude svetlo, bude nadej a bude cesta.
Niečo k momentálnej situácii covid-19.
