Už som ubytovaná. Maxilofaciálna chirurgia. Miesto, kde sa z tváre robí znovu tvár, a z odvahy každodenný štandard. Zajtra voľno, také ticho pred búrkou (alebo skôr pred sekaním). V utorok ide moja sánka pod nôž, elegantne, v celkovej anestézii, lebo niektoré veci faaakt netreba zažiť pri vedomí.
Som pokojná. Viem, čo je to, keď sa všetko rozsype. A viem aj to, čo to znamená poskladať sa naspäť, hoci z piesku. Dnes som sa ešte smiala a bola v pohodičke, s troškou vnútornej nervozity a motýľov v bruchu... veď by bolo asi aj divné ak by nie. Ale potom prišlo Miškove objatie a lúčenie... a zrazu plakal niekto iný. Slzy sú niekedy len forma toho, ako veľmi niekoho milujeme. Netreba to prekladať.
Mám so sebou knihu, zošit na nápady, pár farebných pier aj papierov, scrabble, mandarinkový kompót, smútíčka, sójové aj jogurtové drinčíky, Pikao, aj skriptá pre snúbencov - lebo aj v nemocnici sa dá plánovať budúcnosť. Dokonca sa to odporúča... a niekde medzi tým všetkým žiari moje tričko: BELIEVE IN OPTIMISM - EVERYTHING IS POSSIBLE. A verím tomu. Nie slepo. Ale preto, lebo viem, čo to znamená vyhrabať sa z dna. Preto, lebo viem, že niekedy je pokrok len to, že ráno vstaneš. Alebo že si vôbec ešte tu.
Nie je to hrdinstvo. Je to život. Len trochu inak servírovaný.
Tak čaute, pozdravujem vás, objímam, bozkávam a ľúbim. Zajtra keď mi dokvapkajú antibiotiká a nájdem presťahovanú kaplnku, a ja ju nájdem, si vás ponesiem v srdci. Ale veď tak ako vždy. Nejaká nemocnica to nezmení.
Treba udržiavať smer aj keď sa more búri. Reč duše sa nestratí, len sa niekedy musí čítať medzi riadkami. A ešte niečo vám chcem povedať. To, čím si prechádzam a vy priamo či nepriamo so mnou, si nepýta potlesk. To, že sa liečim na rakovinu 11.rok a prešla som si kadečím od prekvapení cez bolesť, blízkosť smrti i neistotu, mne, ale cezo mňa aj vám, dáva množstvo poznania, dáva srdce otvorené pre úsmev, vieru a vďačnosť. To je tá autenticita. To je sila, ktorá sa nedá predstierať. To je to, čo tvorí každého z nás. A ďalšou silou je u mňa (a tu už musí každý za seba) aj kamošenie sa s Bohom, aj jeho chválenie za zázraky. Čo hovorí o mojej viere, ktorá nie je naivná, ale skúšaná. Nie je to len viera v to, že je (bude) dobre, ale viera "napriek" všetkému. A to je, myslím, tá najhlbšia.
Tá, o ktorej sa v žalmoch píše: "Z hlbín volám k Tebe, Pane." Lebo práve v hlbinách, keď už nevidíš breh, keď nemáš kam utiecť a nezostáva nič len dôvera, tam sa viera nemení na frázu, ale na skutočný život. Tam, v tichu bolesti a otázok, sa rodí pevnosť. Tam sa viera nekričí, tam sa drží ako záchranné lano, aj keď prsty krvácajú. A tam rastie. Nie z ilúzií, ale zo svetla, ktoré nezhasne ani v tme. Zo sľubu, že Boh je blízko všetkým. Že On vie o každej slze. A že aj keď my nevládzeme veriť, On sa nás nevzdáva. Tak ešte malé povzbudenie pre vás: Nebojte sa. Nie ste sami. Aj to, čo sa niekedy môže zdať ako koniec, môže byť začiatok niečoho, čo ešte nevidíte. Viera z hlbín má zvláštnu silu - ona totiž nezostane v hlbinách. Raz vás vynesie hore. A budete žiariť. A to vám všetkým, z najhlbších hlbín seba samej želám. Ten dotyk silnejší ako čokoľvek. Dotyk Boha, ktorý neprechádza okolo. Želám vám vieru, ktorá sa nezľakne tmy. Nádej, ktorá sa nezlomí pri prvej búrke. A lásku, ktorá uzdravuje.
A hlavne - aby ste uverili, že aj vás Boh oslovil po mene. Áno, Teba. Nie ako tvár v dave, ale ako milované dieťa. Lebo On nevolá len prorokov a svätých, volá každého z nás. A keď odpovieš, zistíš, že si nikdy nebol stratený. Len volaný domov.