Pred 6 rokmi som tento obraz namaľovala k nám do kuchyne. Dala som tam aj bieleho motýľa, symbolicky, lebo odkedy moja mamina odletela do večnosti, v našom okolí, kdekoľvek vo svete sme, lieta biely motýľ. Ale teda kto bol u nás, vie, že v kuchyni nám tento obraz nevisí, ptože ho vlastne nemáme... ja som ho vtedy dala na internet so slovami, že som nám ho namaľovala do kuchyne a vzápätí mi napísala jedna z vás, či jej viem namaľovať presne taký istý. Chytil ju za srdce a nie a nie pustit. A po mojich skúsenostiach, poznatkoch a šepkaní duše viem, že sa veci dejú. A že nemusím všetkému rozumieť. Ale musím počúvať, lebo tak je to správne.
Hodnota vecí neexistuje sama o sebe, je to len odraz toho, čo do nich vkladáme my. Starý list, pokazený prsteň či opotrebovaná hračka môžu mať pre jedného nulový význam, ale pre druhého nevyčísliteľný. Nie preto, čo sú, ale preto, čo pre nás znamenajú. Svet nie je plný objektívnych právd o tom, čo je dôležité. Skôr je to zrkadlo, v ktorom sa odráža naša duša. To, čomu dáme význam, nás formuje. A v tom je aj istá sloboda: môžeme si vážiť to, čo cítime ako cenné, bez ohľadu na to, čo si myslí svet. A práve to ma sprevádza, keď tvorím. Či už maľujem, píšem, alebo vyrábam čosi rukami... nevznikajú len veci, ale príbehy, ktoré nesú kus emócie, času a duše. Nejde o cenu, ale o hodnotu, ktorá sa rodí v procese aj v zámere.
A možno práve preto ma stále fascinuje, ako si nás niektoré veci dokážu nájsť. Obyčajný obraz, biely motýľ, starý list či drobnosť, ktorú by si niekto iný ani nevšimol. Lebo niekedy nie je dôležité, čo vec je. Dôležité je, čo v nás prebudí. A to je hodnota, ktorú nemožno kúpiť ani vyčísliť.