Omán január 2026
Omán je krajinou, kde čas nestratil trpezlivosť.
Omán je jedným z posledných naozaj autentických arabských štátov. Žiadne šialené mrakodrapy ako v Dubaji, žiadna okázalosť. Domy sú nízke, svetlé, rešpektujú púšť aj hory. Všetko tu pôsobí pokojne, čisto a prirodzene, akoby sa nikam neponáhľalo.
My sme v oblasti Salalah, a to je úplne iný Omán, než si človek predstaví. Tu rastú palmy, banány, papáje, kokosové orechy... a v lete sem prichádza monzún. Krajina zezelenie, tečú vodopády, hory sa zahalia do hmly a mnohí obyvatelia krajiny sa sem presúvajú a užívajú si mrholenie. Vtedy vraj kapacity hotelov a apartmánov nestíhajú
Táto časť sveta Dhofar je známa aj kadidlom. Presne tým, ktoré sa páli v chrámoch po celom svete. Tu má svoju domovinu. Kadidlo tu nie je suvenír, ale dedičstvo. Kedysi bolo cennejšie než zlato a putovalo do Ríma, Egypta aj Indie. A cítiť ho všade... jemne, nenápadne. Akoby bolo súčasťou vzduchu. Stramy kadidlovniky sú malí veľkí hrdinovia, rastúci veľakrát zo skaly a ponúkajúci svoju živicu - to je vlastne to kadidlo, ktoré poznáme ako olejčeky, krémy či "kamienky" na pálenie.
Trochu histórie (sľubujem, že stručne:
Omán bol už pred tisíckami rokov námornou veľmocou. Obchodoval s Afrikou, Indiou aj Perziou, mal kolónie dokonca na Zanzibare. Aj preto tu cítiť zmes arabských, afrických a indických vplyvov, v jedle, hudbe aj tvárach ľudí. V 19. storočí sa Omán dostal pod Britský protektotát - britskú ochranu, čo sultánom pomohlo udržať moc v období vnútorných sporov. V roku 1970 po Dafárskom povstaní zvrhol sultán Kábus bin Saíd svojho otca, ( ktorý bol podľa všetkého celkom slušný despota a diktátor) a krajinu výrazne modernizoval vďaka rope a plynu. Omán sa stal absolutistickou monarchiou, ale zvláštne pokojnou.
Dnes je Omán sultanát, na čele ktorého stojí sultán Haitham bin Tariq. Politika tu nie je témou rozhovorov pri káve. Štát funguje pevne, potichu, bez chaosu. Omán si dlhodobo drží neutralitu v regióne plnom napätia. Nehrá sa na veľmoc. Hrá sa na pokoj. A ten pokoj cítiť všade. Čo sa mi tu okrem pokoja a kadidla páči, je, že tu žijú ľudia, ktorí sa pozerajú do očí. Omán má približne 5,5 miliónov obyvateľov, z toho asi polovicu tvoria cudzinci, Indovia, Pakistanci, Bangladéšania, Afričania, Európania. Na ulici znie arabčina, angličtina, hindčina... všetko pokope. A funguje to. Úradný jazyk je arabčina, ale s angličtinou sa dohovoríš takmer všade. A keď nie, úsmev a ruky to istia. Ománci sú pokojní, zdvorilí, jemní. Náboženstvo je súčasťou života, ale nie je agresívne. Väčšina obyvateľov vyznáva ibádijský islam ~ tolerantný smer, ktorý kladie dôraz na rovnováhu, komunitu a rešpekt.
Rodina je stred vesmíru. Úcta k starším je samozrejmosť. A hosť je dar.
Muži v bielych róbach chodia pomaly, dôstojne, akoby mali všetok čas sveta. A možno ho aj majú.
Omán je jedna z najbezpečnejších krajín sveta. Ako žena, ako cudzinec, cítiš sa tu bezpečne. Zákony sú prísne, ale jasné. Bez teatrálnosti. Bez chaosu.
Čo sa týka jedla, jedia jahňacinu, hovädzinu, kura aj ťavy. Veľa sa používa ryža, ryby, datle, kardamón, škorica. Káva s kardamónom a datle sú tu takým malým uvítacím festivalom, kdekoľvek si. Skoro ako chlieb a soľ u nás. Ale ruku na srdce, kedy ste hosťovi, kamošovi, rodine, dali chlieb a soľ na znak úcty pri vsupe do vášho príbytku? No. A tu je to úplne bežné ako dýchanie. Bez toho si Ťa ani nevypočujú.
Jedlo sa často je rukami, a je to prejav blízkosti. Najmä pri tradičných jedlách, ktoré patria k rodinným sviatkom.
Salalah je zelený zázrak na okraji púšte. Je to pokojné mesto, druhé najvýznamnejšie v Ománe. Žiadne mrakodrapy, žiadny stres. Trhy s kadidlom, banánmi, papájou a kokosmi, plyšovými ťavami, domácimi parfémami, kašmírovými šatkami, aladinovými lampami. Počuješ často "ahoj, čauko kakauko", dokonca nám jeden zaspieval Káju. (Ale ak by nepovedal, čo spieva, neviem)
Symbolom mesta je Mešita sultána Kabúsa z roku 2009 ~ elegantná, dôstojná, pokojná, veľká, vmestí sa do nej 2000 mužov a v oddelenej časti 300 žien. Všade naboso, chlapi dlhé gate a ženy turistky môžu mať odhalené iba dlane a tvár. Čo to sme sa dozvedeli o isláme, zvykoch, modlitbe. Hoci mi to chvíľami pocitovo prišlo ako neúcta, že tam zízame na umývajúceho a následne modliaceho sa chlapíka ako v cirkuse.
Miesta v okolí Salalah, ktoré stoja za zastavenie:
- Wadi Darbat
Zelené údolie s riekou, vodopádmi, jazerami a pasúcimi sa ťavami. Miesto, kde si uvedomíš, že si v krajine kontrastov.
- Pláž Fazayah
Jedna z najkrajších pláží Ománu. Cesta ZigZag cez Mesačné pohorie, potom zostup džípom k bielemu piesku obklopenému vysokými skalami. Čistá poézia. Hlavne keď cestou stretneš bežiace ťavy.
- Banánové a kokosové plantáže, kde chlapík vybehne na palmu akoby sa nechumelilo a dá vám aj ochutnať kokos, banánik.
- Kadidlový trh - ak si fanúšikom kadidla, tak tu ho nájdeš v rôznych podobách. A oplatia sa, pretože v tejto oblasti je kadidlo najkvalitnejšie na svete. Btw kadidlovníky stretneš medzi cestou ZigZag a plážou Fazayah.
Omán sa nedá "vidieť". Dá sa len cítiť.
Nie je to krajina atrakcií. Je to krajina nálady.
Nič na Teba nekričí (iba ak tak Slovák, Čech, Maďar, Poliak, teda turista). Nikto Ťa netlačí. Omán Ťa pozve a nechá, aby si sa rozhodla sama, ako dlho zostaneš. Možno odídeš s pieskom v topánkach. Možno s vôňou kadidla na oblečení. Ale určite s pocitom, že svet sa dá žiť aj pomalšie. A dôstojne. A ten pokoj... ten si zbalím domov úplne najradšej
P.s. Peťo hovorí, že vás pozdravuje Paľo Hamel. Určite by, keby vedel, že vam píšem, ale on to nevie, my sme ho len stretli cestou z móla po západe slnka.
Aha a ešte niečo. Ľudia tu. Mohli by sme sa od nich učiť oveľa viac, než si pripúšťame.
Nielen pozerať iným do očí či spomaliť, ale znovu si pripomenúť hodnoty, ktoré majú skutočnú váhu. U nás si radšej sadneme do luxusnej reštaurácie s priemerným jedlom, len aby to dobre vyzeralo. U nás sa viac hráme na dojem než na obsah.
Viac sa tvárime, viac nadávame, viac hromžíme, a pritom máme "všetko".
Tu ľudia zarábajú často okolo tristo eur mesačne. Pracujú tvrdo, nezastavia sa.
A predsa som tu nevidela zamračené tváre.
Usmievajú sa. Sú prirodzení. Milí bez dôvodu, bez kalkulu, bez masky. Možno je to tým, že vedia, kto sú. Možno tým, že život tu nie je súťažou ani výkladnou skriňou. A tak mám čoraz silnejší pocit, že my, západná, "vyspelá" civilizácia, sme sa niekde na polceste stratili. Cestou za komfortom sme stratili pokoj. Cestou za "viac" sme zabudli na dosť. A práve tu, v krajine ticha, piesku a jednoduchosti, si to človek uvedomí ešte jasnejšie.
január 2026